banovecko

ZDRUŽENIE OBCÍ BÁNOVECKO

 

Cezhraničná spolupráca slovenského a českého mikroregiónu v projekte „SPOZNAJ A CESTUJ“

 Mikroregión Bánovecko bol založený v roku 2003 na ustanovujúcom sneme ako záujmové združenie "Združenie obcí Bánovecko". Základnou myšlienkou pre vznik mikroregiónu bol rozvoj spoločenského, kultúrneho, ekonomického a hospodárskeho života.
Zakladajúcimi obcami boli: Bánovce nad Bebravou, Brezolupy, Dubnička, Dvorec, Horné Naštice, Ľutov, Miezgovce, Prusy. V súčasnosti má mikroregión 15 členov. Cieľom združenia je iniciovanie a podpora rozvojových projektov a ich realizácia na území mikroregiónu Bánovecko, teda v katastroch obcí Bánovce nad Bebravou, Brezolupy, Dubnička, Dvorec, Horné Naštice, Ľutov, Miezgovce, Veľké Chlievany, Prusy, Pravotice, Dolné Naštice, Otrhánky, Haláčovce, Podlužany a Ruskovce, ktoré sú členmi združenia.

Čítať ďalej...

VÝCHODISKÁ TÚR

VÝCHODISKÁ TÚR

Kraľovany (430 m, 470 obyvateľov) obec v okrese Dolný Kubín, medzi Malou a Veľkou Fatrou, na sútoku riek Váh a Orava. Obec vznikla v 14. storočí na významnej križovatke Oravy, Liptova a Turca. Oravou viedla spojnica medzi uhorskými banskými mestami a poľskými trhovými strediskami. Medzi Kraľovanmi a Krpeľanmi sa nachádza Kraľoviansky meander. Ide o krajinársky atraktívnu prírodnú pamiatku dokumentujúcu geologický vývoj tejto oblasti.

 

Stankovany (441 m, 1 230 obyvateľov) obec v okrese Ružomberok na úpätí Chočských vrchov v údolí Váhu. Neďaleko Stankovian sa nachádzajú tri významné prírodné lokality – prírodná rezervácia Močiar s ochranou travertínových útvarov s močiarnou vegetáciou, prírodná rezervácia Rojkovské rašelinisko s výskytom zriedkavých druhov slatinnej a vrchoviskovej vegetácie a prírodná pamiatka Rojkovská travertínová kopa s travertínovým jazierkom a prameňom teplej uhličitej minerálnej vody.

 

Ružomberok (494 m, 31 000 obyvateľov) okresné priemyselné mesto na sútoku Váhu a Revúcej na západnom okraji Liptovskej kotliny. Založené bolo na dôležitej obchodnej križovatke európskeho významu a vo významnej baníckej oblasti. Prvé mestské výsady pochádzajú z roku 1318. Rozkvet baníctva trval len krátko a v roku 1390 kráľ Žigmund dal mesto do majetku likavskému panstvu, ktoré neprialo jeho rozvoju. Napriek tomu sa mesto, najmä vďaka svojej polohe vyvíjalo na prirodzené centrum remesiel a obchodu. Výraznejší rozvoj priemyslu nastal v 19. storočí (celulózka, papiereň, zápalkáreň, textilka, bryndziareň). Začiatkom 20. storočia bol Ružomberok jedným z najväčších a najpriemyselnejších miest Slovenska. Od poslednej tretiny 19. storočia do polovice 20. storočia bol Ružomberok i významným strediskom slovenského národného hnutia. Jednou z najvýznamnejších osobností tých čias bol kňaz a politik Andrej Hlinka. Mesto má vynikajúce podmienky pre turistiku. Je významným turistickým východiskom do okolitých pohorí – Veľká Fatra, Chočské vrchy a Nízke Tatry. Súčasťou mesta je i známa rezervácia ľudovej architektúry Vlkolínec (pamiatka UNESCO). V meste sa nachádza Liptovské múzeum a galéria významného predstaviteľa moderného slovenského maliarstva Ľudovíta Fullu.

 

Jednou z miestnych častí Ružomberka je Černová (491 m), rodisko Andreja Hlinku. Nachádza sa tu súbor pamiatok na černovskú masakru, ktorý je spomienkou na ľudí zastrelených pri vysviacke kostola v októbri 1907.

 

Ružomberok je charakteristický dobrým prístupom do Veľkej Fatry nielen po viacerých turistických chodníkoch, ale aj pohodlnou kabínkovou lanovkou z doliny Hrabovo. Pri hornej stanici lanovky v nadmorskej výške takmer 1 000 m sa nachádza horské stredisko Malinné s vhodnými podmienkami na zjazdové i bežecké lyžovanie.

 

V Revúckej doline leží ďalšia z administratívnych častí Ružomberka – osada Podsuchá s množstvom súkromných chát. Približne v polovici cesty medzi Bielym Potokom a Podsuchou sa nachádza rekreačné stredisko Jazierce. V jeho blízkosti si možno prezrieť prírodné pamiatky Jazierske travertíny (výrazná travertínová terasa) a Jaziersky vodopád. Podsuchá predstavuje východisko výletov do oblasti vrchov Šiprúň, Smrekovica a Rakytov.

 

Liptovská osada (609 m, 1 690 obyvateľov) obec v okrese Ružomberok na rozhraní Nízkych Tatier a Veľkej Fatry, na sútoku riek Revúca, Lúžňanka a Korytnica. Zachovali sa tu typické domy karpatského typu a barokový kostol z roku 1752, ktorý bol postavený na mieste dreveného z roku 1647. V Korytnickej doline sa zachoval pozostatok tajchu na splavovanie dreva z 19. storočia.

 

Donovaly (960 m, 150 obyvateľov) horská obec v okrese Banská Bystrica založená začiatkom 18. storočia. Už v 17. storočí tu vznikali uhliarske osady. Obec je obľúbeným rekreačným centrom v Nízkych Tatrách, hoci poloha zaraďuje niektoré k nej patriace osady (ležiace na úpätí rozložitého vrchu Zvolen) aj do Veľkej Fatry. Okrem zimného využitia Donovaly vo svojom blízkom i vzdialenejšom okolí ponúkajú viaceré letné turistické trasy rôzneho stupňa náročnosti (od ľahkých prechádzok až po časovo i fyzicky náročné túry). Od roku 1992 je obec v zime známa konaním originálnych pretekov psích záprahov.

 

Liptovské Revúce (680 m, 1 700 obyvateľov) tvoria tri pôvodne samostatné obce – Vyšná, Stredná a Nižná Revúca v okrese Ružomberok. Ležia v pramennej oblasti riečky Revúca na začiatku Revúckej doliny. Najstaršia správa o slovanskej občine s názvom Revúca je z roku 1233. Revúckou dolinou viedla stará kráľovská cesta dobudovaná v 18. storočí z poľského Krakova cez Liptov a Šturec do Banskej Bystrice a ďalej na juh do Pešti. Roztiahnutie obce do dĺžky niekoľkých kilometrov umožňuje nástupy do atraktívnej hôľnej a zároveň najvyššej časti hlavného hrebeňa Veľkej Fatry cez viaceré strmé a relatívne krátke doliny.

 

Dolný Harmanec (440 m, 200 obyvateľov) menšia obec v okrese Banská Bystrica. Nachádza sa v Harmaneckej doline severozápadne od Banskej Bystrice, v južnej časti Veľkej Fatry a je turistickým východiskom do tejto časti pohoria. Neďaleko obce sa nachádza Harmanecká jaskyňa.

 

Staré Hory (480 m, 450 obyvateľov) obec v okrese Banská Bystrica pri hlavnej ceste spájajúcej Donovaly s Banskou Bystricou v hlbokej a mohutnej Starohorskej doline. Pôvodne predstavovali banícku osadu, ktorej obyvatelia sa zaoberali ťažbou striebra a medi. V obci sa dodnes zachovalo niekoľko starých baníckych domov. Staré Hory s dobrým dopravným spojením a viacerými osadami (Horný a Dolný Jelenec, Valentová, Rybie a Prašnica) predstavujú križovatku turistických chodníkov a východisko výletov nielen do Nízkych Tatier, ale aj do južnej časti Veľkej Fatry. Malú, pôvodne uhliarsku osadu Rybie, ktorá leží v úzkej dolinke na úpätí Krížnej, v roku 1924 zasiahla mohutná lavína. Závaly snehu zničili časť osady, pričom zahynulo 18 ľudí. Dnes sa Rybie využíva na rekreačné účely. Staré Hory sú zároveň mariánskym pútnickým miestom.

 

Blatnica (500 m, 850 obyvateľov) stará kultúrna obec v okrese Martin s olejkárskou tradíciou a so zaujímavou ľudovou architektúrou. Vďaka polohe pri vyústení Gaderskej a Blatnickej doliny do Turčianskej kotliny je ideálnym východiskom výletov do oboch spomínaných dolín, ktoré sú krajinársky výnimočné. Neďaleko  obce sa nachádzajú zrúcaniny Blatnického hradu, ktorého vznik sa datuje do 13. storočia. Na hrade sa zachovali zvyšky múrov, klenieb a strieľní. Okolie Blatnice je najbohatším archeologickým náleziskom vo Veľkej Fatre. Osídlenie z mladšej kamennej doby a rímskej doby (púchovská kultúra) sa našlo v Jaskyni na Vyhni nad Konským dolom. Na svahu Plešovice sa na začiatku Gaderskej doliny nachádza hradisko, ktoré bolo osídlené v bronzovej a rímskej dobe. V obci možno navštíviť barokový kaštieľ, ktorý je v súčasnosti sídlom Múzea Karola Plicku s neopakovateľnými historickými fotografiami Slovenska. Pri potoku sa zachovala zaujímavá architektúra – domy s klenutými bránami a so strieškami s peknou plastickou výzdobou z prelomu 18. a 19. storočia. Z malebnej obce Blatnica pochádza mnoho osobností – napríklad prvá slovenská botanička Izabela Textorisová, na pamiatku ktorej v obci zriadili pamätnú izbu, či bratia Siakeľovci, ktorí si v roku 1921 svoje rodisko vybrali na sfilmovanie prvého slovenského nemého filmu Jánošík. Blatničania sa v minulosti preslávili aj ako slávni olejkári, ktorí pochodili mnohé európske krajiny.

 

Čremošné (495 m, 100 obyvateľov) malá obec v okrese Turčianske Teplice. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1340. V obci sa nachádza turistické stredisko letnej i zimnej rekreácie.      

 

Belá – Dulice (495 m, 1 200 obyvateľov) obec v okrese Martin vznikla spojením Belej a Dulíc v roku 1971. Belá sa po prvý raz spomína v roku 1282. Našli sa však pamiatky zo sklonku mladšej kamennej doby, lužické popolnicové pohrebisko z mladšej bronzovej doby a púchovské hradisko. V stredoveku bola poddanskou obcou Blatnického hradu. Dulice vznikli v necpalskom chotári, po prvý raz sú doložené v roku 1357, postupne patrili niekoľkým zemianskym rodinám. Neďaleko obce sa nachádza Jasenská dolina známa predovšetkým ako dobre vybavené lyžiarske stredisko s viacerými ubytovacími možnosťami.

 

Necpaly (515 m, 750 obyvateľov) obec v okrese Martin na prahu Veľkej Fatry, pri vyústení Necpalskej doliny do Turčianskej kotliny. Našli sa tu pamiatky z bronzovej doby. Prvá písomná zmienka je z roku 1269. Z historických pamiatok zaujmú tri kaštiele a vzácne pôvodné fresky v ranogotickom kostolíku.

 

Sklabinský Podzámok (550 m, 150 obyvateľov) obec v okrese Martin ležiaca v Kantorskej doline, pod hradným vrchom, na ktorom stojí hrad Sklabiňa z 13. storočia. Našli sa tu pozostatky z bronzovej doby a zo železnej doby. Obec sa prvýkrát spomína v roku 1258. Obyvateľstvo sa zaoberalo najmä olejkárstvom a garbiarstvom.

 

Podhradie (450 m, 700 obyvateľov) obec v okrese Martin z troch strán obklopená vrchmi Veľkej Fatry. Prvá písomná zmienka je z roku 1430 a už od svojho vzniku patrila k panstvu Sučany. Nad obcou na kopci zvanom Vrchmúr sa nachádzajú zvyšky pôvodného hradiska s opevnením z kamenných múrov.

 

Ľubochňa (451 m, 1 100 obyvateľov) obec v okrese Ružomberok známa predovšetkým ako kúpeľné centrum so známym endokrinologickým liečebným ústavom. Leží pri vyústení 25 km dlhej Ľubochnianskej doliny, jednej z najdlhších na Slovensku. Do zrušenia lesnej železnice, ktorá viedla až do jej horných častí, bola vynikajúcim východiskom výletov do severnej časti pohoria. V súčasnosti je vjazd do doliny povolený iba na niekoľkokilometrovom úseku k lyžiarskemu vleku na Krátkom, ďalej treba kráčať pešo hore dolinou alebo odbočiť na niektorú stranu po turistickom chodníku. Na pekné túry sa možno vybrať aj priamo z Ľubochne, z ktorej rôznymi smermi vychádza niekoľko chodníkov rôzneho stupňa náročnosti. 

 

 

Zdroj: Veľká Fatra 2. vydanie, 2008, ISBN 978-80-89226-51-1

Moonlight

FK Kassandra: Moonlight

 

moonlight.jpg

V Mestskom kultúrnom stredisku si opäť premietneme v piatok 24. februára 2017 o 20:00 h zaujímavý film z americkej produkcie s názvom MOONLIGHT. Nadčasový príbeh dospievania a hľadaní samého seba je zasadený do drsných kulís okrajových štvrtí Miami. Mladý Chiron bojuje o svoje miesto v prostredí, v ktorom často rozhoduje právo silnejšieho, zatiaľ čo jeho vnútorný svet sa plní láskou, bolesťou aj túžbou. Moonlight zachytáva univerzálnu tému priateľstva a sexuálnej identity v troch rôznych životných etapách od detstva až po dospelosť. Je zároveň portrétom mladého človeka, súčasných amerických predmestí aj nepostrehnuteľných síl, ktoré formujú ľudské životy. Nekonvenčný spôsob rozprávania, vynaliezavá vizuálna zložka aj mimoriadne herecké výkony vyniesli snímke Zlatý glóbus za najlepší film (drámu).

Dĺžka: 111 min

Vstupné: 3 €, 2 € s preukazom FK

Pôdy, rastlinstvo a živočíšstvo - Veľká Fatra

Pôdy, rastlinstvo a živočíšstvo

Pôdny kryt vo Veľkej Fatre je výrazne diferencovaný v závislosti od vlastností geologického podkladu, parametrov reliéfu  a podnebných zmien. Najrozšírenejším pôdnym typom sú rendziny na vápencovom a dolomitickom podklade. Na kryštalických horninách prevažujú nekarbonátové pôdy s menším obsahom vápnika. Patria sem napríklad horské hnedozeme v lesoch a na svahoch, ktoré s rastúcou nadmorskou výškou pozvoľna prechádzajú do podzolovaných hnedozemí.

Najvýraznejšou krajinotvornou zložkou Veľkej Fatry sú lesy, ktoré pokrývajú viac ako dve tretiny jej územia. Najrozšírenejšou drevinou je buk, po ktorom nasleduje smrek, jedľa, borovica a javor. Súvislejšie porasty kosodreviny možno nájsť v oblasti Čierneho kameňa. Lesné spoločenstvá vytvárajú plynulý sled vegetačných stupňov od dubovo-bukového v najnižších polohách cez bukový, jedľovo-bukový, smrekovo-bukovo-jedľový a smrekový až po kosodrevinový v najvyšších polohách. Porasty kosodreviny sa však vyskytujú len na izolovaných ostrovčekoch. Jej pôvodný výskyt výrazne ovplyvnilo rozširovanie pasienkov v pásme hlavného hrebeňa, ktoré bolo najintenzívnejšie v období valašskej kolonizácie v 15. až 17. storočí. Cenné sú najmä spoločenstvá reliktných borín na dolomitových a vápencových skalách v západnej časti územia. Európskou raritou je výskyt tisu obyčajného. Ide o najväčšie sústredenie jeho pôvodného výskytu v Európe (viac ako 150 000 kusov). Tis možno nájsť vo viacerých veľkofatranských dolinách (najmä v Harmaneckej doline v národnej prírodnej rezervácii Harmanecká tisina).

Poniklec.jpg

Zdroj: http://www.npmalafatra.sk/uzemie/prirodne-pomery/

 

Rastlinstvo Veľkej Fatry je neobyčajne pestré. Najväčšmi to platí o veľkofatranských svahoch budovaných vápencami a dolomitmi. Zastúpené sú tu teplomilné, horské i vysokohorské druhy. Reliktný charakter majú vzácne rastlinné spoločenstvá skalných biotopov, ktoré pretrvali najmä na miestach, kde rozvoj lesa nebol a nie je možný (napr. na strmých a kolmých skalných stenách, v previsoch, extrémnych polohách najvyšších vrchov, lavínových žľaboch, hlbokých inverzných roklinách a pod.). V oblasti je zastúpená veľká skupina endemických a reliktných druhov, ktorých počet je jeden z najvyšších na Slovensku. Ide o špecifické druhy kveteny viazané výhradne na určité územie. Najbohatšie a najpestrejšie sú rastlinné zoskupenia na vápencoch a dolomitoch. Na viacerých, väčšinou veľmi ťažko dostupných miestach rastú lesy pralesového charakteru. Z nelesných rastlinných spoločenstiev sú najrozsiahlejšie lúčne spoločenstvá v hôľnom pásme a v niektorých dolinách a spoločenstvá slatín a rašelinísk. Krásu kvetov Veľkej Fatry možno najlepšie obdivovať od druhej polovice mája do konca júna.

Živočíšna ríša Veľkej Fatry je veľmi pestrá a druhovo rozmanitá. Rozľahlosť územia a dostatočne veľké lesné plochy relatívne málo narušenej prírody zaručujú mnohým živočíchom veľmi dobré životné podmienky. Z cicavcov tu ešte aj v súčasnosti nachádzajú útočisko veľké šelmy ako medveď hnedý a rys ostrovid. Veľká Fatra je pohorím s druhým najvyšším počtom medveďov na Slovensku (na prvom mieste sú Nízke Tatry). Rys je v súčasnosti hlavným prirodzeným regulátorom početného stavu jelenej a srnčej zveri. V roku 1962 pri Necpaloch ulovili exemplár, ktorého lebka je z hľadiska veľkosti dodnes neprekonanou trofejou. Výskytom medveďa a rysa je známa predovšetkým Ľubochnianska, Gaderská a Blatnická dolina. Z ďalších dravcov sa v oblasti vyskytuje vlk dravý a mačka divá. Jelenia a srnčia zver je charakteristická nielen vysokým počtom, ale aj dobrou kvalitou, a preto sa používa aj na vylepšenie a omladenie stád žijúcich v iných oblastiach Slovenska. Množstvo jaskýň a skalných štrbín vytvára vhodné podmienky na početný výskyt netopierov. V bralnatých vápencových terénoch hniezdia mnohé druhy vzácneho vtáctva (napr. orol skalný, sokol sťahovavý, krkavec, výr a ďalšie). Spolu bolo na území Veľkej Fatry zaregistrovaných približne 60 druhov cicavcov, 110 druhov vtákov, 8 druhov obojživelníkov a 7 druhov plazov. 

 

Zdroj: Zdroj: Veľká Fatra 2. vydanie, 2008, ISBN 978-80-89226-51-1

Podnebie a vodstvo Veľkej Fatry

PODNEBIE A VODSTVO

220px-Sutovsky_vodopad.jpg

https://sk.wikipedia.org/wiki/Malá_Fatra

 

Vo Veľkej Fatre závisí klimatická charakteristika podobne ako v iných vyšších pohoriach Slovenska od reliéfu a nadmorskej výšky. Vyplýva to z relatívne malých horizontálnych vzdialeností a veľkých výškových rozdielov, ktoré majú zásadný vplyv na teplotu, zrážky, silu a smer vetra apod.

Prevažná časť Veľkej Fatry patrí do chladnej klimatickej oblasti. Priemerná ročná teplota býva nižšia ako 4 stupne Celzia, v najvyšších častiach pohoria klesá aj pod 2 stupne Celzia. V horských dolinách sú teplotné podmienky o niečo priaznivejšie. Počet letných dní (s teplotou vyššou ako 25 stupňov Celzia) sa v dlhodobom priemere napríklad v Ľubochnianskej doline pohybuje od 10 do 20, pričom vo vyšších častiach pohoria sa letné dni vôbec nevyskytujú. Počet ľadových dní (s teplotou pod 0 stupňov Celzia) sa zvyšuje so stúpajúcou nadmorskou výškou, v najvyšších častiach pohoria ich môže byť aj vyše 70 za rok.

Nižšie položené časti na okrajoch pohoria – priľahlá časť Turčianskej kotliny, dolina Váhu, najzápadnejší výbežok Liptovskej kotliny pri Ružomberku – patria do mierne teplej klimatickej oblasti. Priemerná ročná teplota býva vyššia ako 6 až 7 stupňov Celzia. Počet letných dní je obyčajne vyšší ako 30 a počet ľadových dní napríklad v okolí Martina klesá pod 40, v ďalších uvedených oblastiach sa pohybuje okolo intervalu 40 až 50.

Aj pri hodnotení zrážkových pomerov je zrejmá ich závislosť od nadmorskej výšky a reliéfu. V Turčianskej kotline dosahuje priemerný ročný úhrn zrážok hodnotu do 800 mm (Martin – 760 mm, Necpaly – 795 mm). Naproti tomu v najzápadnejšej časti Liptovskej kotliny sú zrážky menej výdatné (Ružomberok – 737 mm) aj napriek vyššej nadmorskej výške. Spôsobuje to zrážkový tieň Veľkej Fatry v prevládajúcom západnom prúdení. Vo všeobecnosti však množstvo zrážok s nadmorskou výškou pribúda (napr. priemerný ročný úhrn zrážok je v Starých Horách 1 048 mm, v Hornom Harmanci 1 132 mm). V najvyšších častiach pohoria dosahujú hodnoty zrážok aj viac ako 1 200 mm. Najbohatším mesiacom na zrážky je júl.

Podobná charakteristika sa vzťahuje aj na snehovú pokrývku. V kotlinách sa jej priemerná hrúbka pohybuje od 30 do 40 cm, pričom sneh sa na zemi drží priemerne 70 až 90 dní (Martin – 70, Ľubochňa – 85). Smerom k vyšším častiam vo vnútri pohoria sa priemerná hrúbka snehovej pokrývky zvyšuje na 200 cm a dĺžka trvania na viac ako 100 dní. Snehové lavíny patria vo Veľkej Fatre k bežným zimným javom. K rozvoju ich aktivity veľkou mierou prispelo odlesnenie strmých svahov a zníženie hornej hranice lesa. Na základe výsledkov nedávnych prieskumov a mapovania sa vo Veľkej Fatre identifikovalo 158 lavínových lokalít, medzi ktorými výrazne prevládajú svahy s južnou expozíciou. Z najznámejších lavínových terénov možno spomenúť Tureckú a Bystrickú dolinu, svahy vrchov Krížna, Ostredok, Ploská, Rakytov a okolie Borišova.

Najväčšou nástrahou pre letných návštevníkov Veľkej Fatry je nestálosť počasia a častý výskyt búrok. Najvhodnejším obdobím na turistiku je preto jesenné obdobie (tzv. babie leto), ktoré sa vyznačuje síce chladnejším, avšak stabilným a suchým počasím. Jedinou nevýhodou je relatívne kratší deň, čo môže spôsobiť problémy na dlhších túrach. Esteticky veľmi pôsobivé sú výlety na hlavný hrebeň za inverzných poveternostných situácií, ktoré sa vyskytujú v jesenných a zimných mesiacoch. Počas nich sú okolité zníženiny skryté do hustej hmly, zatiaľ čo na holiach sa turisti „kúpu“ v slnečných lúčoch.

Prevažná časť Veľkej Fatry patrí do povodia Váhu. Iba malú, na juhovýchod sa skláňajúcu časť odvodňujú potoky Bystrica a Starohorský potok do Hrona. Najdôležitejším tokom oblasti je rieka Váh, ktorá tečie v hlbokej doline v jej severnej časti a oddeľuje Šípsku Fatru od hlavnej masy pohoria. Zberná oblasť väčšiny vážskych vôd však leží mimo Veľkej Fatry na svahoch Vysokých a Nízkych Tatier, Chočských vrchov a Liptovskej kotliny. Rieka Turiec je jedným z najvýznamnejších prítokov Váhu. Pramení v Kremnických vrchoch a odvodňuje západnú časť Veľkej Fatry a priľahlú časť Turčianskej kotliny. Rieka Revúca odvodňuje takmer celú východnú časť pohoria. Pramení pod Krížnou a v Liptovskej Osade sa k nej pripája Korytnický potok. Centrálnu časť pohoria odvodňuje riečka Ľubochnianka. Od prameňov pod Ploskou tečie smerom na sever najdlhšou dolinou pohoria – Ľubochnianskou dolinou.

Severná časť Veľkej Fatry má trochu odlišné hydrologické pomery. Väčšinu tohto územia odvodňujú potoky, ktoré ústia priamo do Váhu (Likavka, Komjatná a Škutovský potok). Na severozápade tvorí hranicu oblasti ďalší významný tok – Orava, ktorá je však vzhľadom na Veľkú Fatru vyslovene cudzorodým tokom. Svoje vody zbiera predovšetkým vo flyšových oblastiach Oravskej Magury a v rámci Veľkej Fatry odvodňuje len najsevernejšiu časť Šípskej Fatry.

Vo viacerých veľkofatranských dolinách možno nájsť vodopády. Napríklad Blatnický potok v rovnomennej doline priberá početné bočné jarky, z ktorých mnohé do doliny padajú v podobe vodopádov a závojov. Z podzemných vôd sú na území Veľkej Fatry významné najmä tie, ktoré sa vyskytujú v oblasti vápencov krasového charakteru a ktoré na povrch vyvierajú zväčša na rozhraní geologického podložia. Napríklad pri budovaní harmaneckého tunela sa narazilo na prameň s výdatnosťou až 760 l/s. Výdatné pramene sa nachádzajú aj v Necpalskej doline, v blízkosti Turčianskej Štiavničky, v Hlavnej doline pri Podhradí a pri Krpeľanoch.

Minerálne vody, ktoré vznikajú v hlbších častiach zemskej kôry, vyvierajú na povrch pozdĺž hlbokých zlomových línií. Minerálna voda je voda zrážkového pôvodu, ktorá po puklinách a zlomoch zostupuje do hĺbky okolo 1 300 až 1 500 m, kde sa otepľuje a mineralizuje a odkiaľ rovnakou cestou vystupuje na povrch. Významná koncentrácia minerálnych prameňov je v doline Váhu. Zemité kyselky možno nájsť pri Rojkove, na pravej strane Váhu medzi Stankovanmi a Kraľovanmi, významný minerálny prameň je aj v Ľubochni.       

 

Zdroj: Veľká Fatra 2. vydanie, 2008, ISBN 978-80-89226-51-1

Nachádzaš sa tu: Domov