banovecko

Život Ľudovíta Štúra - V národno-politickom hnutí 40. rokov

  26. septembra 1840 privítala bratislavská družina na svojom zasadnutí Štúra ako hosťa.

  Štúrové plány, dohodnuté s pražskými vlastencami, boli tieto: upevniť a rozšíriť účinkovanie na bratislavskej katedre, aby sa v buditeľskej práci vytvárala centralizácia, nevyhnutná pre taktiku národného hnutia; vydávať politické noviny, ktoré by usmerňovali program národného hnutia, a napokon usilovať sa o jeho politicky najúčinnejšiu formu – o zastúpenie  v sneme.

Zápas o bratislavskú katedru

  Štúr spájal s učiteľským úradom na katedre svoje existenčné i národné poslanie. Ani vydávanie novín, ani prebojovanie do politického života nebolo možné bez účinkovania na katedre a v Ústave.

  Niekedy na začiatku októbra odišiel Štúr na návštevu rodiska; nazdával sa, že dva-tri týždne sa vyrieši otázka jeho miesta, námestníctva profesorátu.

  V tom čase dostal sa Štúr do sporu so Zaym, ktorý sídlil v Bučanoch. Gróf mal informácie, že sa usiluje o založenie, že sa usiluje o založenie slovenskej katedry na bratislavskom lýceu. A keď Štúr mu vysvetlil, že chce „napomáhať vzdelanosť a humanitu v našej drahej vlasti“ ako zástupca starého profesora Palkoviča na katedre dávno založenej, gróf ostal nekompromisný v náhľadoch. Odôvodňoval ich vyššími politickými zreteľmi.

  Štúrove nádeje sa nesplnili, musel čakať bezmála rok, kým sa mohol vrátiť na bývalé námestnícke miesto. Palkovič sa totiž obával, aby vymenovanie Štúra za suplenta nevyvolalo mnoho kritiku.

  Začiatkom novembra 1840 bol Štúr zasa v Bratislave. Živil sa súkromným vyučovaním a pomáhal Palkovičovi pri literárnych prácach. Súčasne pripravoval vydávanie novín a zábavno-vedeckého časopisu so zreteľom na potreby Slovenska. Plánoval zriadiť samostatné slovanské kníhkupectvo.

  Útočnosť maďarskej buržoázie s ana konci roku 1840 stupňovala. Na začiatku februára 1841 dal Zay vyšetrovať aj bratislavský Ústav, pričom sa spomínalo aj Štúrovo meno v súvoslosti s pamätnou vychádzkou na Devín. Kým Štúrove obranné články sa týkali zväčša maďarizácie na cirkevnom a školskom poli, iný jeho práva z týchto čias zrodila sa z jeho záumu o Rusko a mala politicú osnovu. V štúdií „Určení Ruska v Ohledu na Ázií“, dokazoval, že priniesť porok zostarnutej Ázií nieje historickým poslaním predstaviteľa Germánov Anglicka, ale – Ruska.

  Meštianstvu, drobným zemanom a vzdelanejším vrstvám roľníckeho ľudu, z ktorých chcel Štúr stvoriť aktívneho spoločenského činiteľa, napísal na konci roku  1840 politicko-výchovný spisok „Starý i nový věk Slováků“. Spisok v dvojobraze ideálnej slávnej minulosti a katastrofálnej prítomnosti Slovákov burcuje a vášnivo protestuje proti maďarizačnej ideológií vládnucich tie, najmä proti Zaymu.

  Rok 1842 je v Štúrovom živote i v slovenských dejinách veľmi významný. Štúrovým pričinením sa uskutočnila i priama politická akcia – rekurz k viedenskému dvoru, aby sa zahalila perzekúcia slovenských vlastencov a národný útlak.

  Štúr pozeral na výsledky viedenskej cesty veľmi ružovo. Hoci celá akcia nemala praktický účinok, jednako mala vplyv na ďalší priebeh zápasu, na politickú taktiku v národnom hnutí a koniec koncov na Štúrov učiteľský osud.

  Prekonávať prekážky – to bola organizujúca zásada Štúrovho života, jeho životného šťastia. Na konci školského roku 1841 – 1842 vypukla v Ústave študentská opozícia proti O. Hodžovi. Štúr, ktorý pokladal ústav za politickú školu národného dorastu, zasiahol do rozporov na rozlúčkovom zasadnutí takou skvelou rečou,, že sa na Ústave mohol v novom školskom roku rozvinúť taký disciplinovaný ruch ako nikdy predtým. Štúr o tom píše: „Byli větší radovánky již dány mé osobě, ale věřte mi, ty nemají pro mne významu a jsou mi docela nepatrné, nebo osoba má jest mi prachem v zápalu pro řeč naši. Všerejší radovánka, všerejší víťězství (18. 6. 1842)j bylo svaté věcí naší. Den tento byl nejradostnejší života mého, nebo na něm se ustálí, ustavití mus budoucnost naše“.

 V máji 1843 sa mal zísť do Bratislavy uhorský snem. Štúr zbieral materiál o národnostnom útlaku a chcel ho uverejniť v maďarských novinách grófa J. Majlátha, ktorý nesúhlasil so šovinistickým nacionalizmom maďarskej buržoázie nie zo sympatie pre Slovákov, ale z odporu proti snahám o buržoáznu premenu krajiny. Cenzúra článok odmietla a Štúr ho uverejnil za hranicami v Lipsku. Bola to Štúrova rozprava „Žaloby a ponosy Slovákov v Uhorsku na protiprávne zásahy Maďarov“.

  Na začiatku októbra 1843 zakázali Štúrovi prednášať. Na Silvestra 1843 ho zosadili z námestníctva profesorátu.

 V kritických chvíľach bol Štúr chorý. Neočakávaný výrok konventu ho veľmi zronil telesne i duševne. Podľa štúrovskej zásady „Čím větší bouře, tím větší odpor, tím íce ducha v nás“ (Ľudovít Štúr)- na zrúcaninách Ústavu sa bojovalo o nový život.